Pozývame Vás na online Burzu stredných škôl okresov Spišská Nová Ves a Gelnica,
ktorú sme zorganizovali v spolupráci so strednými školami.

Online Burza je dostupná na tomto linku:

Pozývame výchovných a kariérových poradcov základných a stredných škôl okresu Spišská Nová Ves a Gelnica na online pracovné stretnutie,

ktoré sa uskutoční dňa 27.10.2021 (streda) o 8:30 hod. prostredníctvom platformy ZOOM.

Pozvánka na stretnutie

V marci 2021 sa životného jubilea dožila zakladateľka Centra pedagogicko – psychologického poradenstva a prevencie na Letnej 66 v Spišskej Novej Vsi. Aj v čase pandémie sa nám podarilo uskutočniť  rozhovor, ktorý koncipovali najmä naši mladí kolegovia Centra a otázkami sa pokúsili o výmenu skúseností medzi generáciou súčasných začínajúcich odborníkov a človeka, ktorý   stál pri zrode poradne v časoch, keď systém psychologického poradenstva na Slovensku len vznikal.

S PhDr. Máriou Žifčákovou sa za kolektív zhovárala Mgr. Gabriela Leskovjanská, PhD.

Máji ahoj, je úžasné ťa vidieť…Moje mladé kolegyne by zaujímalo, ako si spomínaš na svoj prvý deň v práci? Až teraz si uvedomujem, že si mi o tom vlastne nikdy nerozprávala, kým som mala možnosť pracovať v poradni a učiť sa pod Tvojim vedením….

Do práce som nastúpila 1.10.1974 a môj prvý pracovný deň bol nezabudnuteľný hlavne tým, že  hneď v ten deň boli moje „akademické predstavy“  konfrontované s realitou. Šéf vtedajšieho okresného pedagogického strediska (OPS) ma privítal v jednej z miestností tohto pracoviska, ktoré pôsobilo v ZŠ Ing. Kožucha v Spišskej Novej Vsi. Bolo to zaujímavé (úsmev)….. v tom čase totiž  poradňa neexistovala a do budúcna sa o nej uvažovalo skôr ako o oddelení tohto metodického strediska.  Moje výhrady voči tejto predstave boli zrejme dosť spontánne až impulzívne, takže úvodná výmena názorov napokon skončila tak, že šéf OPS ma prirovnal k „ stavbyvedúcej,  chodiacej v ihličkách po stavbe“. Chcel tým zrejme vyjadriť svoje pochybnosti o úspechu a nepriamo ma upozorniť na naivnosť mojich predstáv.

Následnú poradu odboru školstva otvoril  vedúci odboru školstva a po privítaní všetkých ma predstavil ako čerstvú absolventku psychológie, ktorej prijatie bezprostredne súvisí s perspektívou vytvorenia psychologickej poradne. Hneď v úvode jasne poznamenal, že poradňa by mala byť zariadením, ktoré bude zabezpečovať psychologicko–poradenský servis predovšetkým školopovinným deťom a mládeži v rámci celého okresu Spišská Nová Ves. Diskusia pokračovala skôr vo vymenovaní diagnostických činností, ktoré som mala zabezpečovať, ale nikto sa nezmieňoval o tom kde a v akých materiálnych podmienkach bude pracovisko existovať.  K otázke organizačného začlenenia poradne sme sa vôbec nedostali….. taktiež opis toho, ako by asi mali vyzerať samotné priestory pracoviska sa nestretol s veľkým pochopením (úsmev). Keď som nastolila ešte aj problematiku personálneho obsadenia a vymenovala odborné predpoklady budúcich pracovníkov, nastalo ticho….. . Napokon vedúci odboru školstva túto „výmenu názorov“ diplomaticky uzavrel so slovami,  že ide o otázky blízkej budúcnosti – zatiaľ ma teda víta a dúfa, že môj začiatočnícky elán ma tak rýchlo neopustí. Pravdou je, že mi ponechal   „voľné ruky“ pri realizácii mojich zámerov a kým bol vo funkcii vedúceho odboru školstva podporoval budovanie poradne, za čo som mu bola fakt vďačná.

Aby som to celé skrátila ….. v júni 1975 bola  schválená zriaďovacia listina nového školského zariadenia s okresnou pôsobnosťou – tým sa poradňa inštitucionalizovala a zároveň zapísala do siete školských zariadení vtedajšej ČSSR. Následne boli prijaté (okrem mňa) ešte 4 pracovníčky na celý úväzok a všetky sme sa v novembri 1975 presťahovali do  budovy niekdajšieho Domu pionierov a mládeže na Levočskej  14 v Spišskej Novej Vsi. Po rekonštrukcii a kolaudácii vyčlenených priestorov ( jeseň 1977) mala psychologická  poradňa napokon k dispozícii samostatný trakt na prízemí, ktorý mal vlastný vchod, 5 miestností , čakáreň pre klientov a sociálne zariadenie.

Kto tvoril na začiatku poradňu a aké boli trendy  jej ďalšieho vývoja  ?

Personálne obsadenie poradne počas prvých 6 mesiacov som vykrývala sama – mala som čosi ako „kumulovanú funkciu“ (od upratovačky po vedúcu oddelenia všetko). Oficiálne som zastávala pozíciu psychológa a až neskôr (marec – september 1975)  boli celým úväzkom obsadené aj ostatné  funkcie. Ďalšie pracovníčky boli prijaté v počte a následnom poradí: 1 sociálna sestra, 1 hospodársko-administratívna pracovníčka, 1 pedagóg – metodička pre profesionálnu orientáciu a 1 psychologička. Po 13 mesiacoch som mohla konštatovať, že odborné poradenstvo bude personálne zabezpečené 5 pracovníčkami, ktoré majú zodpovedajúce vzdelanie a spĺňajú požadované kritéria pre výkon svojej funkcie (tieto predpoklady boli pre mňa vždy veľmi dôležité). Za relatívne krátky čas sa tiež podarilo  vytvoriť im  pre ich prácu aj vhodné materiálne a priestorové podmienky.

Začiatkom  80–tych rokov pracovali v poradni  už 4 psychologičky,  čo umožnilo vytvoriť prvé detašované pracovisko v priestoroch ZŠ v Spišskom Podhradí pre klientov najmä zo spádovej oblasti Gelnica. Koncom tohto obdobia ( ale najmä po mojom odchode roku 1985) sa situácia v poradni  dosť zmenila. Okrem hospodárky, sociálnej sestry a 2 metodičiek  pre profesionálnu orientáciu ( 1 z nich zastávala aj funkciu riaditeľky ) ostali len 2 psychologičky s celkovým úväzkom 1,5 a detašované pracovisko zaniklo.

Po nežnej revolúcii som sa vrátila do poradne a snažila som sa celkovú situáciu opäť zlepšiť.  Začala som tým, že v roku 1991 bola prijatá na celý úväzok (okrem pedagóga-metodika) aj špeciálna pedagogička a pozícia psychológa sa rozšírila na celkovo 8 pracovníčok ( vrátane riaditeľky poradne). Takéto obsadenie umožnilo opäť vytvoriť nové detašované pracoviská s pôsobnosťou na základných školách  v Gelnici, Krompachoch, v Spišskom Štvrtku a neskôr aj na ZŠ Hutnícka v Spišskej Novej Vsi. V priebehu 90-tych rokov totiž pribudli do pracovného teamu 2 psychologičky a 1 ďalšia sociálna sestra, čím sa vytvorili podmienky pre postupné kreovanie špecializovaných oddelení v rámci samotnej poradne. Nárast počtu pracovníkov si zároveň vyžiadal riešenie priestorových podmienok, preto sa poradňa v roku 1992 presťahovala do nových priestorov v budove MŠ na Tomašikovej ulici v Spišskej Novej Vsi, kde pôsobila až do roku 2006.

V súvislosti s uvádzaným musím pripomenúť ešte rok 1996. Vtedy došlo k významnej zmene, ktorá bezprostredne súvisela s prerozdelením okresu Spišská Nová Ves na okresy Levoča a Gelnica. Logickým dôsledkom takéhoto prerozdelenia bol zánik niektorých detašovaných pracovísk, z ktorých sa následne formovali  samostatné  psychologické poradne v Gelnici i v Levoči.

Činnosť poradne sa po roku 2000 začala orientovať aj na oblasť drogovej prevencie. Vznik ďalšieho špecializovaného oddelenia bezprostredne súvisel s prijatím 2 pracovníčok s vysokoškolským vzdelaním v obore sociálna práca a sociálna pedagogika. Novoprijaté pracovníčky spĺňali kvalifikačné predpoklady, a tak pracovný team centra výchovného poradenstva a drogovej prevencie tvorili okrem psychologičky aj sociálna pracovníčka a sociálna pedagogička. Činnosť centra, ktorá zahŕňala aj prácu s koordinátormi drogovej prevencie a rovesníckymi skupinami, no hlavne nárast celkového počtu  pracovníkov poradne nastolil potrebu  akútne  riešiť priestorové podmienky, a tak sa poradňa opäť sťahovala – tentoraz do vlastnej budovy na Letnej 66 v Spišskej Novej Vsi –  kde sídli až doposiaľ.

V čase, keď si nastupovala do práce, aké možnosti uplatnenia mal psychológ po skončení vysokej školy?

Písal sa rok 1974 preto je potrebné upozorniť, že na Slovensku bolo možné absolvovať jednoodborové štúdium psychológie len na UK v Bratislave a od školského roku 1968-1969 aj na Katedre psychológie UPJŠ v Košiciach.  Ja som končila ako druhý ročník absolventov košickej katedry.

Nájsť si miesto psychológa ( kdekoľvek v rámci Spiša) bol v tej dobe dosť veľký problém. Ako absolventka psychológie som si mohla vyberať len medzi 2 možnosťami – psychiatrickým oddelením a psychiatrickou resp. pedopsychiatrickou ambulanciou. Okrem uplatnenia v rezorte zdravotníctva (ako klinický psychológ)  v novoveskom okrese vtedy ešte neexistovali iné pracoviská, kde by som sa mohla uplatniť aj ako poradenský psychológ.

Pestrejšie pracovné možnosti pre psychológov predpokladali vytváranie špecializovaných zariadení aj v iných rezortoch (školstvo, sociálne veci ….) Vznik nových pracovísk však napredoval pomaly aj preto, že absolventi psychológie pribúdali postupne a bolo ich relatívne málo. Nie každý mal totiž odvahu začínať od nuly. Väčšina z nich nakoniec dala prednosť  kariére vo veľkomestách, kde existovali už pracoviská nielen pre klinických, ale aj poradenských či pracovných psychológov.

Boli momenty, keď si vnímala cieľ založenia poradne ako veľmi vzdialený? Čo Ťa vtedy motivovalo sa nevzdať ?

…..boli chvíle, keď som si myslela, že bojujem s veternými mlynmi; že to proste nedám. Ale  pri mojej povahe(?!) – kto ma pozná vie, že som nikdy nechcela robiť nič napoly. Najmä v začiatkoch sa moje snaženie nieslo v duchu hesla „všetko alebo nič“ – snažila som sa prosto svoju energiu „investovať“ naplno. Bola som  odvážna a odhodlaná nevzdať sa. Po návrate z druhej materskej dovolenky ma však prekvapili kádrové zmeny vo vedení odboru školstva; taktiež ma dosť „znechucovalo“ preferovanie náborovej pred poradenskou činnosťou v rámci oddelenia profesijného poradenstva. Nečakane ma zaskočil aj problém s tým, že som nemala „červenú knižku“, čo začalo mojim nadriadeným odrazu prekážať. Po odmietnutí návrhu stať sa členkou KSČS ( vyhovorila som sa na rodinu a starostlivosť o deti  …) mi nový vedúci odboru školstva dal do ruky prihlášku na 5-ročné štúdium na vysokej škole politického vzdelávania (tzv. VUML) a očakával, že sa tam pôjdem zapísať. Za prihlášku som síce  poďakovala ale vrátila ju so slovami, že toto štúdium je pre mňa už zbytočné, lebo dávam výpoveď. Odrazu som totiž mala veľmi silný pocit, že  si potrebujem od všetkého oddýchnuť, získať odstup, rozšíriť svoje skúsenosti – proste niečo zmeniť.

Od 1.1.1986 som odišla ku zdravotníkom na 6 rokov …..zhodou okolností sa v tom čase vytvorila pozícia okresného jasľového psychológa, ktorý mal v pracovnej zmluve aj úväzok pre detské oddelenie. Túto pozíciu som ochotne prijala. Moja pracovná náplň spočívala hlavne v psychologickej starostlivosti o batoľatá. Bola to pre mňa nová a obohacujúca skúsenosť, ktorá mi umožnila rozšíriť si svoju doterajšiu odbornú prax s klientelou vo veku od 3 do 19 rokov aj o špecializáciu v starostlivosti o deti od narodenia do  3 rokov.

Keď som sa potom v roku 1991 od zdravotníkov vrátila, bol v poradni práve „odliv“ ľudí. Psychológovia odchádzali  aj preto, že na trhu práce mali podstatne viac možností nájsť si vhodné a najmä lepšie platené miesto – ich uplatnenie už nebol až taký problém. Po návrate teda bolo mojou prvoradou úlohou rozšíriť a hlavne stabilizovať pracovný kolektív. Mojou víziou bolo vytvoriť odborné pracovisko so samostatnými oddeleniami, ktorých činnosť by bola zabezpečovaná  nielen viacpočetným zastúpením psychológov, ale aj ďalšími špecializovanými odbornými zamestnancami s požadovaným vysokoškolským vzdelaním.

Čo považuješ za najväčší úspech v svojom pracovnom živote?

Úspech je relatívny pojem – záleží skôr na kritériách, podľa ktorých ho budem posudzovať. Určite by sa našli  nejaké diplomy….. subjektívne som mala pocit svojho najväčšieho pracovného úspechu vtedy, keď mi staršia kolegyňa (mala za sebou aj prax v riadiacej funkcii) povedala, že počas mojej  dlhodobej práceneschopnosti nevidela rozdiel v úrovni práce zamestnankýň. Či som bola alebo nebola na pracovisku – každá vedela čo má robiť aj bez poúčania, usmerňovania  či kontroly.

Snažila som sa novoprijatých ľudí najprv zaučiť a prácu zabehnúť tak, aby každý z nich vedel pracovať samostatne a ak mu nebolo niečo jasné, vždy mohol požiadať o radu či pomoc. Mala som prirodzenú autoritu – často som počula, že pôsobím síce prísne, ale som objektívna – aj preto nebolo potrebné na moje kolegyne prehnane „dohliadať“.  Podľa mňa je správnou – teda aj úspešnou –  taká riaditeľka, ktorá vie naučiť ľudí pracovať zodpovedne a samostatne aj bez potreby vonkajšej kontroly. Tam, kde platia jasné pravidlá, ktoré každý akceptuje,  sa to dá dosiahnuť bez väčších problémov..

Čo by mal mať psychológ v osobnostnej výbave a čo je vôbec pre prácu odborníka najdôležitejšie, aby bol ozaj dobrým, kompetentným pomáhajúcim?

……ťažká otázka. Zatiaľ som si uvedomila len to, čo by nikdy nemal stratiť. V prvom rade by si nemal prestať veriť či pochybovať o svojich odborných vedomostiach v zásadných veciach. Byť odborníkom znamená byť si istý svojim prístupom, svojim rozhodnutím v danej chvíli- aj za cenu, že sa dopustí chýb ( ale tie k životu patria). Je tiež podstatné naučiť sa dôverovať kvalite svojej práce a to aj vtedy, keď nás klienti, rodičia alebo učitelia práve nechvália a oponujú nám. Práca v pomáhajúcej profesii  prináša povinnosť niesť na svojich pleciach aj bremeno istej nespokojnosti okolia – sprevádzaním klientov  čeríme stojaté vody, narúšame stereotypy celých rodinných systémov, a to sa neodohráva iba v pokoji a nestretá len s úsmevom.

Podstatné je tiež nespochybňovať sa pred sebou samým. Ak psychológ absolvuje veľké množstvo vzdelávaní, kurzov, výcvikov, a potom nemá guráž vstúpiť s nimi do procesu a poznatky aplikovať – tak je mu to v konečnom dôsledku nanič.  Zvlášť dôležitá je zdravá miera sebaistoty v tých  situáciách, keď musíme klientom hovoriť pravdu, ktorá je veľmi nepríjemná – taktne oznamovať nepríjemné veci je ďalšia vec, ktorú by odborník mal vedieť, respektíve by sa to mal  naučiť .

Tiež je dôležité učiť rodičov nazerať na vlastné dieťa očami vlastného detstva, vlastných predispozícií a génov. Ak sa udalosti v živote rodín ale aj samotné dieťa  nevyvíjalo podľa predstáv rodičov, snažila som sa vždy rodičov viesť k pohľadu predovšetkým na ich vlastné možnosti, čo so situáciou urobiť – zmiernenie či vylepšenie rodičovských omylov, zharmonizovanie výchovných prístupov  – až potom som pohľad upriamila na nedostatky v reagovaní a správaní samotného dieťaťa. Rodičom a učiteľom som tiež veľmi často v rámci psychoedukácie pripomínala, že genetika a výchova sú činitele, ktoré zatiaľ nedokážeme preskočiť a nemožno ich ani ignorovať.

Je niečo, čo by si rada vedela už ako mladá, bolo by Ti to pomohlo, no vieš to až dnes – po rokoch praxe?

…chvíľka zamyslenia a úsmev..Tento spôsob uvažovania nemám v povahe. Je to individuálne – ja ale takmer nikdy a v ničom nešpekulujem o minulosti – takéto úvahy sa ku mne proste nehodia. Žijem krédom, že nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, a preto minulosť príliš neanalyzujem. Reflektujem vlastné chyby a ľutujem ich, ale súčasne viem, že s nimi už nič neurobím. A špekulovať čo by bolo, keby bolo ….. to  je len strata času. V mojom veku si už môžem dovoliť postoj – nejako bolo a nejako vždy bude…

Čiže ak by si mala dať radu našim mladým kolegom, ako ostať v poradenskej práci ako odborníci čo najdlhšie vitálni, šťastní,  spokojní a klientom užitoční –čo by to bolo?

Pozor na vyhorenie, na narábanie so stresom a záťažou – je dôležité, aby pomáhajúci pracovník hlavne nevyhorel!

Ak už má človek pocit, že melie z posledného, pomáha šport, fyzická aktivita, alebo nech každý  hľadá iné zdroje, ktoré mu zlepšia náladu a celkové vyladenie. V harmonickom vyladení sa potom človek vracia do práce rád a je schopný ju aj kvalitne vykonávať. Ale ak je to už stav, keď začínate uvažovať o odchode z práce, potom nech si každý v pokoji dobre zváži svoje možnosti a áno – je tu  aj možnosť  odísť od toho preč.

Táto práca si pýta celého človeka. Pesimizmus odborníka, jeho neistota  či nedostatok nádeje sú faktory, ktorými si kazíme vlastnú prácu a v konečnom dôsledku obmedzujeme aj životnú perspektívu klientov. Treba si uvedomovať, že v kontakte s klientmi sme si navzájom akoby zrkadlom – tak , ako dobrú náladu, nádej a povzbudenie vieme preniesť na toho druhého, rovnako prenášame aj negatívne myslenie, pochybnosti a pesimizmus. Odborník musí s tým vedieť správne naložiť, a ak sa mu to nedarí, potom je lepšie dať si kratšiu či dlhšiu pauzu a naozaj sa postarať v prvom rade o seba a vlastnú pohodu. Starostlivosť odborného zamestnanca o seba a svoju harmóniu je téma, ktorá by sa mala dostať  viac do popredia hlavne v  tejto náročnej dobe.

Veľmi pekne ďakujeme za rozhovor.